„Kde jsou naši krásní chlapci,“ tak zní mezititulek recenze Denisy Ballové a hlavně otázka z povídky Marie Sivákové. Naráží na ničivou sílu drog, které v devadesátých letech uchvátily mnohé mladé Romy. Téma závislosti, rasismu, údělu ženy v patriarchální společnosti a další palčivé motivy zpracovávají autoři ve sbírkách Všude samá krása a Samet Blues. Recenze pro Denník N povídky představuje a zdůrazňuje jejich rozmanitost i jedinečnost pohledu romské menšiny na různá období české historie.
V recenzi diptychu VŠUDE SAMÁ KRÁSA a SAMET BLUES se mimo jiné dočtete:
Knihy Samet Blues a Všude samá krása predstavujú optikou Rómov a Rómiek udalosti minulého storočia vrátane pádu komunizmu. Zachytávajú atmosféru v rómskej menšine aj nárast rasizmu v spoločnosti.
Spája ich bezmocnosť, existenciálna neistota aj smútok zo sociálneho vylúčenia. Poviedky rómskych autorov, ktoré vydalo české vydavateľstvo Kher, však poukazujú hlavne na neoblomnosť a vytrvalosť v ťažkých podmienkach, ktoré pre Rómov nastali po novembri 1989.
Rómski autori v zbierkach s názvom Samet Blues a Všude samá krása hovoria o snahe viesť dôstojný život.
Obe knihy ponúkajú originálnu optiku Rómov pri pohľade na spoločenské zmeny a najdôležitejšie udalosti minulého storočia. Príbehy zbierky Všude samá krása sa vracajú až do Rakúsko-Uhorska či do čias nacistickej okupácie, alebo povojnovej migrácie Rómov zo Slovenska do Čiech.
Mnohí autori pochádzajú z východu a vo svojich textoch spomínajú na Michalovce, Vranov nad Topľou, zabudnuté slovenské dediny, vzdialené od nových domovov. Pôvod autorov textov prináša v ich rozprávaní zvláštnu zmes nielen češtiny s rómčinou, ale aj s východniarčinou.
„Rozprávali sa všelijaké historky, nakoniec sa vzala gitara a babička začala spievať smutné východniarske pesničky, až pri nich plakala,“ spomína Markéta Šestáková vo svojej poviedke Má báječná rodina. Tá je pritom pilierom pri snahe vyhrabať sa z náročných životných okolností väčšiny rozprávačov.
Poviedkové zbierky prinášajú výnimočné texty. Tie nám môžu pomôcť porozumieť perspektíve Rómov a pochopiť ich zložitú situáciu.
Ku mne za trest
Texty sa vyznačujú jednoduchým jazykom a priamočiarym rozprávaním. Niektorí autori spomínajú na detstvo a vylúčenie už na základných školách.
„Učiteľky toto dobre vedeli. Keď som už chodil do školy nejaký čas, stalo sa pravidlom, že keď nejaký chlapec niečo vykonal, posadili ho za trest ku mne do poslednej lavice, kde som sedával sám. Vedeli, že toto je pre deti väčší trest, než keby im dali poznámku,“ rozpráva Michal Šamko vo svojej poviedke Jak jsme dřív žili.
Vzdelanie patrilo v rodinách k tomu najdôležitejšiemu. A potom aj povzbudenie rodičov, ktorí síce nemali skončenú školu, no vedeli, že jedine vďaka nej môžu ich deti viesť lepší život. „Keď to nevzdáš a nezosypeš sa z toho, že ti niekto nadáva do Cigáňov a tak podobne. Keď sa budeš dobre učiť, budeš múdry. Keď budeš múdry, potom na teba každý bude pozerať ako na pána. Budeš sa mať dobre,“ spomína Šamko na slová svojho otca, ktorý ho po večeroch utešoval.
Rozprávanie autorov a autoriek textov je úprimné a miestami dojemné, keď spomínajú na mamu a otca, ako museli tvrdo drieť a odoprieť si to, čo bolo bežné pre susedov a známych. Napriek tomu je však detstvo vo väčšine prípadov vykreslené ako čas plný radosti a smiechu.
Poviedky rómskych autorov poukazujú na to, že z ich autorov sa stali úspešní ľudia, ktorí sa dokázali zaradiť do bežného života práve vďaka urputnej snahe rodičov a svojmu úsiliu nevzdať sa pri prvej nadávke.
Ako uvádzajú ich krátke životopisy na konci kníh, mnohí skončili vysokú školu, z niektorých sú programátori, učitelia a učiteľky, koordinátori a koordinátorky projektov sociálneho začleňovania, dokumentaristi a aktivisti.
Nie u každého autora tam však viedla priama cesta. Niektorí vo svojom texte zahanbene priznávajú omyly, prešľapy spôsobené okolím alebo svojou tvrdohlavosťou. Preto viaceré poviedky nadobúdajú až moralizujúci charakter a obsahujú ponaučenie, ktorého platnosť presahuje rómsku komunitu.
Kde sú naši krásni chlapci?
Vo viacerých textoch sa objavujú postavy z okraja spoločnosti – robotníci či prostitútky, ale aj matky, ktoré chcú chodiť do školy, a otcovia, ktorí si želajú veľa detí. Niektoré príbehy sa končia šťastne, iné trpko, no všetky vyvolávajú zamyslenie nad spoločnosťou, ktorá jednotlivcovi nedokáže pomôcť.
Viaceré poviedky vyčnievajú nad ostatné pre zvolenú tému. Iveta Kokyová v poviedke Chci obojí rieši emancipáciu žien a túžbu nielen po rodine, ale hlavne po vzdelaní. Opisuje, ako si napriek všetkým prekážkam urobila maturitu, keď mala 36 rokov a už odrastené deti. Neskôr nastúpila na univerzitu, aj keď ju od toho odhováral manžel.
„Niekedy pochybujem a pýtam sa, je správne búrať a meniť zväzujúce tradície, nepísané pravidlá, ako sa má správna rómska žena správať? Je správne sa vzdelávať a emancipovať? Než som začala študovať, takéto otázky som si nikdy nekládla. Teraz si ich kladiem stále viac a viac. (…) Musím si vybrať, buď budem doma s rodinou, alebo budem chodiť na univerzitu.“ Napokon však prichádza k záveru, že nie je dôležité vybrať si medzi týmito dvomi možnosťami, ale byť pre deti príkladom. „Chcite od života viac,“ vyzýva.
Maria Siváková sa v poviedke Klaudia, Michael a ti druzí venuje drogovej závislosti príbuzných a priateľov. Na malej ploche dokáže priblížiť časy, keď sa mladí ľudia v centre Prahy dostali bez problémov k tvrdým drogám.
Celý článek najdete na webu Dennikn.sk, autorka: Denisa Ballová - zde
