Renáta Berkyová: Brišind

Bol raz jeden Róm. Volali ho Brišind. Býval na konci dediny, v starom domčeku pri lese. Brišind nemal nikoho. Bol na svete sám ako mesiac na nočnej oblohe. Mamka i otec mu umreli a ženu nemal. Hovoril, že zatiaľ nenašiel takú, čo by mu učarovala. Brišind bol pomalý a tichý, ale Rómovia i gádže ho mali radi, pretože mal dobré srdce. Keď mohol, vždy pomohol a ľudia mu na oplátku dali buď najesť, alebo pár drobných.

Brišind bol takmer ako každý iný Róm v dedine a nebyť jeho krásneho spevu, určite by sa o ňom nerozprávalo až dodnes. Jeho hlas bol ale výnimočný. Raz plný radosti a šťastia, inokedy naplnený žiaľom a bolesťou. Vždy keď spieval, prebudil v človeku pocit, akoby to bolo naposledy. Nie jednému človeku pri počúvaní jeho piesní vyhŕkli slzy do očí. Brišind zo všetkého najradšej spieval, keď nad ich dedinkou pršalo. Aj preto dostal meno Brišind. A keď nad Rómami visel čierny mrak, z ktorého lialo ako z krhly, on chodil a spieval, sťa by chcel to šušťanie kvapiek prehlušiť. Vtedy si ľudia za oknom vraveli všeličo. Jedni, že sa takto rozpráva s Bohom, iní, že sa prihovára k tým, čo už pomreli.

 

Bola sobota večer. Ľudia si to pamätali veľmi dobre, pretože v ten deň bol veľký sviatok. Slávil sa príchod jari, kedy sa rodil nový život a všetko kvitlo. Ľudia oslavovali symbol života. Rómovia boli na tento sviatok doma so svojou rodinou. V peciach praskal oheň, niekde horela sviečka a u tých bohatších, petrolejová lampa. Rómovia oslavovali, popíjali a rozprávali si príbehy. Radovali sa z toho, že môžu byť doma so svojimi najbližšími, zdraví a šťastní.

Aj v ten rok večer jeden starý Róm rozprával svojim deťom príbeh o veľkej láske. Sedeli okolo neho na zemi ako jablká okolo jablone a s otvorenými očami i ústami počúvali starcovo rozprávanie. Bol asi v polovici príbehu, keď sa za oknom potichu spustil dážď. Deti sa k sebe viac pritúlili a starec pokračoval. Aj Brišind bol v tento sviatok doma. Sám z postele počúval kvapky padajúce na strechu svojho domčeka. Predstavoval si, že sú to korálky, drahé perly, čo sa mu samé sypú do dlaní. Zrazu vstal a vyšiel von. Šiel po dedine a začal v tom daždi, ktorý za tú chvíľu zosilnel, spievať. Tentokrát však boli jeho piesne iné. Ľudí, ktorí ho počuli až stískalo pri srdci a starec musel opäť prerušiť svoj príbeh. Jeho pieseň sa pomaly tiahla dedinou a strácala sa v rytmickom daždi.

Brišind si ani nevšimol, ako sa zrazu ocitol na okraji lesa. Videl malú cestičku, ktorá viedla do hlbokej tmy. Vybral sa po nej. Bola noc, ale mesiac osvetľoval cestu. Brišind v lese ešte nikdy nebol. Keď bol malý, starí Rómovia hovorili, že v ňom žijú zlé a nebezpečné lesné príšery, preto tam nikdy nevkročil. Veril im. Tú noc sa však Brišind nebál. Chodil po lese, dotýkal sa stromov, trávy a kvetov, počúval zvuky lesa a spieval.

Z ničoho nič uvidel medzi stromami akúsi postavu. Po malej chvíli sa pred ním zjavila nádherná žena. Brišind stíchol. Takú krásnu ženu ešte nikdy v živote nevidel. Bola nahá, ale celú ju zahaľovali jej čierne a dlhé vlasy, ktoré sa vlnili až po zem. Na hlave mala veniec z lúčnych kvetov. „Prečo už nespievaš?" Opýtala sa ho a potom povedala: „Tvoj hlas ma privolal až z najväčšej hĺbky tohto lesa." „Kto si?" opýtal sa jej Brišind. „Som rómska víla a žijem v tomto lese. Ja ho aj strážim. Dobrým ľuďom dávam lesné plody a tých zlých trestám. Mám vo svojich rukách skutočnú moc lesa. Len ja môžem dovoliť, aby si ľudia brali jeho cenné dary. Liečivé plody, rastliny, stromy, či zver. Nie každý smrteľník je povolaný k užívaniu týchto darov. Preto sa vaši ľudia boja chodiť do lesa. Avšak viem, že ty si dobrý človek, preto ti nič neurobím. Buď však opatrný, keď prejde mesiac na druhú polovicu oblohy, musíš rýchlo odísť, pretože by si sa už živý odtiaľto nevrátil!" upozornila ho víla. Brišind jej odpovedal: „Dobre krásna rómska víla, pôjdem preč, ale ešte predtým mi musíš dať svoj veniec, ktorý máš na hlave." Víla nechcela, aby Brišind ostal v lese, preto mu ho dala. Brišind ho vzal a otočil sa na odchod. Z lesa však neodišiel. Jeho zvedavosť bola silnejšia než strach. Chcel vedieť, čo sa stane, až bude mesiac na druhej polovici neba. Ukryl sa preto do diery stromu, ktorý bol neďaleko.

Po chvíli začali na čistinku prichádzať všelijaké zvery a príšery. Boli malé i obrovské, chlpaté i bez srsti, s veľkými zubami a kopytami. Brišind sa začal triasť, no zo svojho úkrytu už ale nemohol vyjsť. So zatajeným dychom teda pozoroval, čo sa bude diať.

Keď bol les plný príšer, objavila sa víla a takto k nim prehovorila: „Moji drahí. Ako každý rok, i túto jar musíme vzdať úctu a obetu našim vládcom - Nebu a Zemi. Viem, že si tentokrát vybrali ako obeť človeka, ktorého volajú Brišind. Čaká ho hrozný osud. Musíme ho zabiť a potom zjesť. Ale tento človek má veľmi dobré srdce, preto vás prosím, pusťte ho! Nechajte ho ísť!" A ako víla prosila príšery na kolenách, začali jej po tvári tiecť slzy. Najväčšia a najhrôzostrašnejšia príšera víle odpovedala: „Nie! Musíme vzdať touto obetou úctu našim panovníkom. Musíme ho zjesť! A za to, že sa im chceš vzoprieť, budeš potrestaná!"

Hneď ako dopovedala príšera tieto slová, vyskočil Brišind zo svojho úkrytu, vzal vílu do náručia a utekal s ňou čo mu nohy stačili. Príšery sa s revom pustili za nimi. Pachtili za nimi, chrčali, lámali za sebou stromy a už už to vypadalo, že Brišind skončí v ich papuliach, keď začali na štíty stromov vrhať svetlo prvé ranné lúče. Svitalo.

Na les padal jemný ružový závoj a za vrcholkami už bolo vidieť slnko. Brišind s vílou prestali za sebou počuť dupot kopýt a nôh. Boli už na samom okraji lesa. Spomalili a Brišind sa trochu bojazlivo otočil. Pred nimi sa týčila hora skál. Boli strašne vysoké a vytŕčali z nich kríky i bodliaky, akoby tu tie skaly stáli odjakživa. Prvé lúče slnka premenili príšery na kamene.

Brišind chytil vílu za ruku. Chcel jej ukázať svoju dedinu a svoj príbytok. Víla sa však zarazila. „Brišind, zaspievaj mi niektorú z tvojich obľúbených piesní, "prosila potichu, „Poznám ich takmer všetky," pokračovala. „Tvoj hlas ma prilákal na okraj lesa vždy, keď bola búrka."

Brišind začal spievať tak úprimne, hlboko a silno, že si ani nevšimol, ako sa mu víla stráca. Jej nohy, ruky, telo, vlasy. Všetko sa menilo na vodu. Z vody sa stal potok a z potoka riečka, ktorá lemovala skaly i les.

Keď dospieval, víly už nebolo. Zosmutnel. V rukách ešte stále držal pár lúčnych kvetov z jej venca a nohy mal mokré až po kolená. Pomätený sa pomalým krokom pobral do dediny. Premýšľal, či to všetko bol len sen, alebo skutočnosť.

 

Nastal jasný deň a po dedinke už veselo pobehovali bosé deti. Zhlúkli sa okolo neho. Videli, že prichádza od lesa. „Kaj salas? Kaj salas?" pokrikovali všetky, len jedno dievčatko si nič nevšimlo a ďalej sa hralo v mláke. Brišind k nej podišiel a podal jej lúčne kvety. Jeden z nich si dievčatko zastrčilo za ucho. Brišind sa vrátil do svojho domčeka.

Ako však dievčatko rástlo, začali sa okolo neho diať zvláštne veci. Keď bol niekto medzi Rómami chorý, dievča ho navštívilo s plnou hrsťou akýchsi bylín. Z tých mu uvarila silný čaj, alebo zamiešala masť a človek za pár dní vyzdravel. Vravelo sa, že má v sebe moc, kúzla a čary a že jej poslaním je pomáhať ľuďom. Rómovia tušili správne. Brišind priniesol z lesa čarovnú moc víly.

 

 

Pohádka vyšla ve sbírce Otcův duch a jiné pohádky romských autorů.

Celou publikaci si můžete v PDF stáhnout zde.

Kindle verze ke stažení zde.

 



TOPlist